Ak umieram, tak je to krásne... No túžim žiť!

Autor: Barbora Kozikova (Licha) | 24.6.2015 o 11:05 | Karma článku: 14,64 | Prečítané:  5797x

Prežívanie blízkosti smrti, balansovanie medzi životom a smrťou a pritom snaha žiť..... Intenzívne vnímanie prítomnej chvíle.

Ležím.

Už skoro tri mesiace. 

Ležím, lebo nevládzem robiť nič iné. 

Je to vyvrcholenie môjho 6-ročného liečenia? Už je to tu? Človek 

rozmýšľa či sa už blíži ten pravý koniec. Sú indície ktoré naznačujú... aj 

keď čosi v človeku stále neverí a dúfa. No po tom, čo vám doktorka na 

paliatívnom oddelení už nechce poskytnúť sestričku na fyzioterapiu, lebo 

to už vraj pre vás nemá význam... po tom čo vám s Bohom spojená 

liečiteľka odkáže, že ani Boh vraj nie je ochotný, či schopný vám pomôcť 

(našťastie, na dlho ma to neodrovnalo, lebo ak verím v Boha , tak verím 

že nič preňho nie je problém, ani oživiť mŕtveho)... čo už? Nie je to ľahké, 

ale bude ako bude. 

A tak ležím a mám čas premýšľať. Mám čas pozerať z okna na listy 

červenajúcej sa čerešne, ktoré sa vlnia a tancujú v letnom vetre. 

Sledujem v nich ľudí, bytosti, všeličo. Fantázia je oslobodzujúca. 

Pozerám do stropu a v škvrnách na stene čítam rôzne príbehy. Na chvíľu 

v sladkom opojení utlmujúcich liekov snívam, chúlim sa v posteli 

a užívam si uvoľnenie a pokoj. Môj život bol intenzívny a rýchly. Moja 

sviečka, teda jej plameň dostal zabrať. Chodila som s ňou neopatrne. No 

ešte tlie. Hádam sa bude dať ešte rozdúchať. Hádam ešte zahorí. Túžim 

žiť. Túžim tvoriť – maľovať, túžim byť s deťmi, s rodinou, túžim byť 

v lese, túžim cestovať, túžim BYŤ... no teraz tu IBA SOM. V čistej 

esencii. Nemám nič a nie som nič. Nemám čo stratiť, no získať môžem. 

Vzácny čas. 

Nevládzem zájsť ani na záchod. Nedokážem si podať ani pohár 

vody. Bezbranne a odovzdane čakám. Premietam si hlave, čo by som, 

ako by som, keby som. Keby som len vládala. Keby som len vládala ešte 

urobiť toto, hento, tamto. ČO je najdôležitejšie, čo treba urobiť? Čo 

zanechať? Čo napísať? Čo ešte povedať deťom? Mužovi? Mame? 

Priateľom? Čo je to najdôležitejšie? 

Neviem a už to nevládzem riešiť. Ale nezmeškala som nič. Robila 

som, snažila som sa najlepšie, ako sa dalo. V rámci svojich možností. 

Prijala som. Odpustila som. Prosila o odpustenie. Stále viac však tomuto 

svetu nerozumiem. Nerozumiem Bohu. Nerozumiem, lebo sa všetko 

snažím pochopiť hlavou. A to sa nedá. Boha milujem iba takého, akého 

som si ho v hlave vytvorila zo všetkých tých kníh a náboženských 

názorov. Nemám osobnú skúsenosť.  Smrť je vždycky možnosť. No život 

Nerobím rozhodnutia. Život i smrť idú svojou cestou. Pomaly 

začínam naberať sily. Najprv zájdem len na záchod, druhýkrát na 

záhradu. No na ďalší deň si to odnesiem teplotami. Postupujem krok 

vpred, dva vzad. No predsa len sa hýbem. Aj keď iba na vozíčku. Nikdy 

som neverila, že jazda na invalidnom vozíku je taký pôžitok. Vzduch je 

všade okolo aj vo vás, obloha, slnko, stromy, vtáky. Ako intenzívne po 

dňoch  a mesiacoch v posteli vnímam prírodu, svet. Všetko je také 

intenzívne a silné! Jasmínka, moja dcéra, má radosť z tlačenia vozíka. 

Dakedy si mi sadne na kolená a fičíme spolu, a sme šťastné. Ak 

umieram, tak je to krásne. 

No ešte žijem, a to je krásne!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Únos. Film, ktorý vznikol napriek výstrahám právnikov

Pri nakrúcaní prvého slovenského trileru bola aj mama Roberta Remiáša.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.


Už ste čítali?