Ležím.
Už skoro tri mesiace.
Ležím, lebo nevládzem robiť nič iné.
Je to vyvrcholenie môjho 6-ročného liečenia? Už je to tu? Človek
rozmýšľa či sa už blíži ten pravý koniec. Sú indície ktoré naznačujú... aj
keď čosi v človeku stále neverí a dúfa. No po tom, čo vám doktorka na
paliatívnom oddelení už nechce poskytnúť sestričku na fyzioterapiu, lebo
to už vraj pre vás nemá význam... po tom čo vám s Bohom spojená
liečiteľka odkáže, že ani Boh vraj nie je ochotný, či schopný vám pomôcť
(našťastie, na dlho ma to neodrovnalo, lebo ak verím v Boha , tak verím
že nič preňho nie je problém, ani oživiť mŕtveho)... čo už? Nie je to ľahké,
ale bude ako bude.
A tak ležím a mám čas premýšľať. Mám čas pozerať z okna na listy
červenajúcej sa čerešne, ktoré sa vlnia a tancujú v letnom vetre.
Sledujem v nich ľudí, bytosti, všeličo. Fantázia je oslobodzujúca.
Pozerám do stropu a v škvrnách na stene čítam rôzne príbehy. Na chvíľu
v sladkom opojení utlmujúcich liekov snívam, chúlim sa v posteli
a užívam si uvoľnenie a pokoj. Môj život bol intenzívny a rýchly. Moja
sviečka, teda jej plameň dostal zabrať. Chodila som s ňou neopatrne. No
ešte tlie. Hádam sa bude dať ešte rozdúchať. Hádam ešte zahorí. Túžim
žiť. Túžim tvoriť – maľovať, túžim byť s deťmi, s rodinou, túžim byť
v lese, túžim cestovať, túžim BYŤ... no teraz tu IBA SOM. V čistej
esencii. Nemám nič a nie som nič. Nemám čo stratiť, no získať môžem.
Vzácny čas.
Nevládzem zájsť ani na záchod. Nedokážem si podať ani pohár
vody. Bezbranne a odovzdane čakám. Premietam si hlave, čo by som,
ako by som, keby som. Keby som len vládala. Keby som len vládala ešte
urobiť toto, hento, tamto. ČO je najdôležitejšie, čo treba urobiť? Čo
zanechať? Čo napísať? Čo ešte povedať deťom? Mužovi? Mame?
Priateľom? Čo je to najdôležitejšie?
Neviem a už to nevládzem riešiť. Ale nezmeškala som nič. Robila
som, snažila som sa najlepšie, ako sa dalo. V rámci svojich možností.
Prijala som. Odpustila som. Prosila o odpustenie. Stále viac však tomuto
svetu nerozumiem. Nerozumiem Bohu. Nerozumiem, lebo sa všetko
snažím pochopiť hlavou. A to sa nedá. Boha milujem iba takého, akého
som si ho v hlave vytvorila zo všetkých tých kníh a náboženských
názorov. Nemám osobnú skúsenosť. Smrť je vždycky možnosť. No život
Nerobím rozhodnutia. Život i smrť idú svojou cestou. Pomaly
začínam naberať sily. Najprv zájdem len na záchod, druhýkrát na
záhradu. No na ďalší deň si to odnesiem teplotami. Postupujem krok
vpred, dva vzad. No predsa len sa hýbem. Aj keď iba na vozíčku. Nikdy
som neverila, že jazda na invalidnom vozíku je taký pôžitok. Vzduch je
všade okolo aj vo vás, obloha, slnko, stromy, vtáky. Ako intenzívne po
dňoch a mesiacoch v posteli vnímam prírodu, svet. Všetko je také
intenzívne a silné! Jasmínka, moja dcéra, má radosť z tlačenia vozíka.
Dakedy si mi sadne na kolená a fičíme spolu, a sme šťastné. Ak
umieram, tak je to krásne.
No ešte žijem, a to je krásne!